Írsky podnikateľ mi na stretnutí povedal, čo si myslí o podnikateľskom prostredí na Slovensku.

„Marek, prečo niekto nepovie, aké je reálne meno tejto krajiny? This is Slowfuckia!“

Komentoval tým, ako dlho čaká na stavebné povolenia, na zmeny v územnom pláne či na súhlasné stanoviská úradov. „Pokiaľ tu neuplatím každého úradníka, nič sa nehýbe, nič sa nemení.“

Juraj Miškov mal všetky páky na to, aby nastavil nové pravidlá, ktorými sa riadi biznis. Mohol ukázať 50 zákonov a opatrení, ktoré to pohnú správnym smerom. A ako skvelý marketingový stratég by nemal problém to odkomunikovať doma aj v zahraničí. Jeho odkazom však zostane iba veľa príjemného cestovania a uplácanie investorov stimulmi, bez štúdie alternatívnych nákladov.

Pravda je, že mal na zmeny iba 18 mesiacov. Ale máme to s čím porovnať - za rovnaký čas stihol minister zdravotníctva Uhliarik zmeniť v prospech biznisu takmer každý zákon v oblasti zdravotníctva. Z verejnej služby spravil trvdo komerčný biznis. Bolo to, ako keby ho hnal neviditeľný bič! Rýchlosť s akou predkladal zmeny zákonov nesedela k štandardu práce ministerských úradníkov. Až by sa žiadalo povedať, že takýmto tempom sa pracuje v súkromných private equity skupinách. Je to síce benchmark s trpkou príchuťou, ale poukazuje koľko sa dá stihnúť za také krátke obdobie, keď je motivácia.

Škoda, že bežní podnikatelia a živnostníci nevedia vyvinúť lobby podobnú tej finančnej skupiny z Digital parku. Biznis by začal fungoval tam, kde má trh opodstatnenie. A verejná služba zase tam, kde zisky z prerozdelovania verejných zdrojov pridanú hodnotu vytvoriť nevedia.

Celé je to tu po našom: Demo-crazy.